Vážení pozostalí,

    je mi práve tak ako vám veľmi smutno pri pomyslení, že Juraj, manžel, otec detí a náš dobrý priateľ odišiel navždy…

    Chcem vyjadriť úprimnú sústrasť rodine, cítime s vami. Musí to byť pre vás veľmi ťažké, o to zvlášť, že to bolo nečakané. Pre všetkých to bol veľký šok. Pred pár dňami, nikto z nás by nepomyslel, že prežíva s Jurajom posledné chvíle.

    Nebohý Juraj bol typ človeka, ktorý žil veľmi rýchlym životným tempom. Neúnavne pracoval, nedoprial si oddychu. Porovnal by som ho k včeličke, ktorá poctivo zbiera ten peľ do úľa až do vyčerpania. Tak aj náš Juraj v plnom nasadení až do samého konca. On tou prácou žil. Práca bola jeho životnou náplňou, bavila ho, pracoval s nadšením a vykonával ju naozaj dobre. Povinnosti si plnil naozaj zodpovedne. Výsledky jeho činnosti boli dôkazom jeho cieľavedomosti, svedomitosti a veľkého zmyslu pre detail. A preto musím povedať, že Juraj nám bude chýbať nielen ako veľmi dobrý priateľ, ale aj ako vynikajúci spolupracovník. Je to pre firmu veľká strata. On totiž nebol človek sebecký, skôr na seba zabúdal. Bol druhým vždy nápomocný, snažil sa druhým vyhovieť ako sa len dalo. Vždy sa dalo naňho spoľahnúť.

Poviete si aké nespravodlivé, a verte tomu tiež to tak cítim, prečo mal byť jeho život ukončený už teraz? Zaslúžil by si viac času, ktorý by venoval sám sebe. Zaslúženého oddychu sa nedožil. O to viac to nás všetkých teraz bolí a bude trvať hodne dlho, kým sa s tým zmierime. Nehovoriac o tom, ako nám bude chýbať. Život však pôjde ďalej, budeme musieť prekonať žiaľ a žiť našu každodennosť. Myslím, že Jurko by si to tak prial. No aj po skrotení tohto smútku Juraj ostane v našej pamäti. Budeme naň spomínať ako na človeka, ktorého sme si vážili pre jeho kvality. A to je dôkazom, že to ako prežil svoj život malo zmysel.

    Ďakujem.

    Vážení prítomní,

    ospravedlňujem sa za trasúci môj hlas, však ťažko mi je v tejto chvíli hovoriť. V prvom rade chcem vyjadriť pani manželke a deťom úprimnú sústrasť. Všetkým nám je to veľmi ľúto.

    Nebohého Ivana som poznal veľmi dlho. Vynárajú sa mi teraz v pamäti spomienky, ako sme nastúpili do práce, spolu na jedno oddelenie, spolu sme začínali. A od vtedy na jednom pracovisku až do 93. V práci to nebolo vždy med lízať. No s Ivanom to všetko šlo akosi ľahšie. On vedel do tých každodenných problémov viesť taký optimizmus. Večne usmiaty chlapík, ktorý vedel v tej pravej chvíli pobaviť. Jeho zmysel pre humor vyplýval z takého nadhľadu, že nech bolo človeku akokoľvek ťažko, zrazu mu to prišlo ako jeden veľký nezmysel. To bola jeho silná schopnosť ukázať človeku, že niet sa prečo trápiť. A pritom on sám ľudí svojimi problémami nezaťažoval.

    Aj keď sa naše pracovné cesty rozišli, ostali sme dobrými priateľmi. Vždy si budem pamätať naše spoločné chvíle na rybačke. On bol totiž ten typ človeka a je to niečo veľmi výnimočné, s ktorým sa dá celé hodiny mlčať a aj tak sa pri ňom človek cíti dobre. Ideálny spoločník-rybár. Také príjemné ticho, pohoda.

    Myslím, že mi dáte všetci za pravdu, že zosnulý bol veľký človek. On nepotreboval byť nápadný, robiť veľké gestá. On už len samotnou prítomnosťou ľudí tešil a vedel pomôcť. A preto sa teraz musím pýtať: „Ivko, čo si nám to spravil? Takto nás nechať.“

    Ale v takýchto chvíľach si my ľudia uvedomíme svoju konečnosť. Sme tu len dočasne a raz budeme musieť aj my túto loď opustiť. Doprajme teda nebohému pokojný spánok a nech nás uteší, že sme mali tú možnosť poznať a stráviť určitú časť života s takým skvelým človekom ako bol on.

    Ďakujem Vám za pozornosť.

    Vážení novomanželia.

    Dovoľte mi na začiatku môjho príhovoru vysloviť jedno prosté a úprimné ľudské želanie: nech dnešný deň patrí skutočne medzi tie najkrajšie vo Vašom živote. Ale nech sú rovnako krásne a pamätné aj tie, čo prídu po ňom.

    Máte sa radi a rozhodli ste sa svoju lásku spečatiť manželstvom. Rozhodli ste sa pre túto prirodzenú cestu, na ktorú sa denne vydávajú mnohí ľudia. Vždy je to cesta dvoch a vždy je iná. Láska má vari toľko podôb, koľko je ľúbiacich sa na svete. V základe vzťahu však vždy musí byť vzájomná dôvera, úprimnosť a úcta. Ak si tieto vlastnosti prinesiete do manželstva, iste sa Váš vzťah bude aj naďalej rozvíjať a prekonávať všetky prekážky, ktoré Vám život postaví do cesty.

 Dnešný deň je sviatočný a dôstojný. Po ňom prídu tisíce ďalších všedných dní, v ktorých budete napĺňať svoj manželský sľub. Svoj čas budete každodenne deliť medzi prácu, denné starosti a svoju lásku. Želám Vám, aby si Vaša láska zachovala sviežosť z dnešného dňa a aby ďalšie dni prispeli k jej prehĺbeniu a utuženiu. Manželstvo neznamená len spoločnú cestu životom, manželstvo znamená aj spoločný zápas so životom. Ak si to všetko uvedomíte, Váš vzájomný vzťah bude neustále nový , každý deň Vám prinesie mnoho radostných chvíľ.

    Vážení novomanželia, prijmite tieto moje slová ako úprimné želanie. I ja mám radosť z Vášho uzavretého manželstva a dovoľte, aby som na záver pripomenul slová básnika: „Láska je nielen byť spolu, láska je ísť spolu.“

    Želám Vám všetko najlepšie na Vašej ceste spoločným životom.

    Drahá naša rodinka, milí priatelia.

    Všetkých Vás vítam pri tejto slávnostnej príležitosti, rád Vás vidím. Teší ma, že sme mohli moju dcéru a zaťa dnes sprevádzať pri prekračovaní vstupnej brány do krajiny manželstvo.

Život má niekoľko medzníkov, ktoré ho rozdeľujú. A keď sa človek pozrie do spätného zrkadielka svojej životnej cesty, rozlišuje, čo bolo pred niečím, čo bolo po dačom. Uzavretie manželstva nie je malý medzník, je to veľká brána, ktorá delí našu cestu na dve časti. Na dve rôzne krajiny. Krajina prvá, v ktorej sa narodíme, je plná rôznych zážitkov, slobody, užívania si, ale aj hľadania samého seba. A tu človek spoznáva niekoho a zistí, že s držaním sa za ruky s tým človekom sa akosi kráča ľahšie aj veselšie. Spolu prekročia bránu a sú v krajine číslo 2. V krajine, kde sa už nežije pre seba. Tam je život už nie taký nezáväzný, mnohokrát komplikovanejší, plný kompromisov. No o to viac príjemnejší a napĺňajúcejší. Veď najväčšia radosť je tá, ktorú prežívame spolu s druhým človekom. A keď príde trápenie a človek vie, že sa mu musí postaviť, je tak dôležité vedieť, že v tom súboji máme spolubojovníka.

    Prajem našim deťom, neveste a ženíchovi, aby tú krajinu, do ktorej sa dnes presťahovali, pre nich ešte nepoznanú dobývali pomaly, vychutnávali si jej ovocie, menej pekné zákutia skôr obchádzali. Najdôležitejšie je držať jeden druhého a určite nezablúdite. Naopak, objavíte jej čaro a krásu.

    Drahá nevesta, drahý ženích, vážení prítomní.

    Keďže sa s nevestou aj ženíchom poznáme nejakých pár rôčkov, dovoľte, aby som Vám so srdca povedala pár slov.

Mala som tú možnosť vplyvom určitých náhod vás poznať obidvoch a to nielen ako pár, ale ešte ako dvoch jednotlivcov. Pred niekoľkými rokmi by mi ani na um nezišlo, že pán osud sa takto pekne zahrá a spojí Vaše životné cestičky. No a Vy ste sa rozhodli merať kroky bok po boku jednou cestou. Myslím, že to vo Vašom prípade bolo správne rozhodnutie. Poznám Vás dobre obidvoch a zdá sa mi, že vaše očakávania od života sa podobajú a svojimi povahovými črtami sa budete vzájomne dopĺňať.

Veď predsa vo dvojici sa kráča ľahšie. A keď budete musieť prekonať nejaké prekážky, môžete spojiť vaše sily a hneď to bude jednoduchšie. V každom prípade však šetrite si sily na tie prekážky a zbytočne ich nemíňajte v boji proti sebe. A keď už, tak len trošičku. Však aj to treba. Ale prímerie uzavrieť čo najskôr. Ale verím tomu, že vás netreba poúčať, však ste už veľkí a dobre vás poznám, ste aj rozumní.

    Pokiaľ ide o mňa, stala sa mi fantastická vec. Moji dvaja priatelia utvorili jeden celok a takto budem mať dvoch kamarátov pod jednou strechou. Nielen ja, ale aj vaša rodinka, kamaráti a všetci ľudia, ktorí vás majú radi, vás budú chodiť radi navštevovať a všetci budeme s radosťou sledovať, ako sa vám spolu darí, ako si budujete svoje hniezdočko a bude nás hriať príjemný pocit na srdiečku, keď vás budeme vidieť šťastných. Všetko dobré Vám prajem.

Príhovor rodiča pri stužkovej slávnosti

Autor: ivetat

    Vážený pán riaditeľ, milá pani triedna učiteľka, ctení zástupcovia pedagogického zboru, vážení rodičia, milí partneri a naše „ už poriadne vyrastené deti“, dovoľte aj mne prispieť k tejto slávnostnej chvíli.

    Vážení pedagógovia, využívam túto príležitosť a ďakujem vám v mene nás rodičov za to, že svoje sily, vedomosti aj schopnosti dávate každý deň k dispozícii našim deťom. Prajeme vám, nech sa vám mnohonásobne a mnohorako vráti späť každá vynaložená námaha, trpezlivosť, pochopenie, zhovievavosť aj porozumenie prejavené našim ratolestiam pri zvládaní učiva, zručností aj ich nezbedách. Ešte raz, ďakujeme.

    Milé slečny a hrdí mládenci, priznávam, že táto chvíľa nás rodičov zvádza nostalgicky zaspomínať si na časy, keď sme vás, naše milované deti, viedli za ruku, strážili vás, dohliadali na to, čo robíte… Dnes tu ale stojíte pred nami odhodlaní vyskúšať si svoje sily v príležitostiach, ktoré sú pred vami. Myslíme si, že „zahrievaciu skúšku“ ste absolvovali už pri príprave tohto spoločného večera.
Možno na vás doliehajú obavy, ako budete zvládať prechádzať tie kľukaté a tajomné cestičky vášho života. Mnohokrát ste boli svedkami, že ani nám to nejde dokonale. Stále vám chceme stáť nablízku, podeliť sa s tým, aké riešenia sme objavili my a pomáhať vám nájsť tie vaše východiská.

    Mohli ste si vybrať, akým spôsobom chcete svojmu okoliu prezentovať, že ste pripravení prevziať zodpovednosť za svoju budúcnosť, čoho symbolom sú v tejto chvíli zelené stužky, a ďakujeme vám, že ste nás všetkých prizvali prežiť ho spoločne s vami. Možno dnes neprebehne všetko dokonale, no nedajte si ukradnúť radosť, ale hlavne -bavte sa!
   

     A na záver vám, všetci milí prítomní, chcem pripomenúť, že v takomto jedinečnom zložení sme sa zišli jedine v tento slávnostný večer. Nech sa do našich pamätí zapíše v tom najlepšom ako skutočne výnimočný.
   

     Prajem nám všetkým príjemnú zábavu!

   Vážení učitelia, rodičia, moji spolužiaci…

To prvý náš ples, prvá a zároveň posledná stužková… Dnes večer máme tú česť hrať sa na dospelých, okúsiť kúzlo ich sveta, na čo každý mladý človek čaká s veľkými očami.

    Však už čo chvíľa nás čaká známa skúška dospelosti a my prejdeme dverami, kde navždy dáme zbohom detstvu. Možno nás čakajú aj skúšky ďalšie a ostré hrany tohto sveta okrešú naše sny. Možno naše detské veselé, trochu naivné oči spoznajú aj tmavšiu stránku sveta dospelých. No má sa stať, čo sa stane. Aj to patrí k životu. Veríme však, že radosť, ktorú nosíme v sebe, ostane v našich srdciach aj naďalej a bude nás sprevádzať krokmi nášho života.

    Za to akí sme, že chceme v tomto svete niečo dokázať, niečo po sebe zanechať a veríme v seba, vo svoje schopnosti vďačíme tu ľuďom prítomným. Vďačíme naším rodičom, za krásne detstvo, aj správny príklad v rodine, za našu výchovu. Prichádza čas oplatiť sa Vám za to. Záleží nám na tom, aby pohľad na nás Vám prinášal radosť a hlavne hrdosť, že sme to my, Vaše deti.

    A vy drahí naši učitelia, deň čo deň nám odovzdávate vedomosti. Vykonávate svoju prácu s láskou. Verte, že Vaša snaha sa v nás odzrkadlí a to, čo ste pre nás spravili, my vrátime zas nasledujúcim generáciám. Aj keď to možno nie vždy tak vyzerá, však nie náhodou sa vraví, že mladosť je pochabosť, no my si Vás vážime a sme Vám vďační.

   Milí spolužiaci, už štvrtý rok spolu prežívame každý deň svoje radosti aj starosti, žijeme si dni krásne, dni študentské. Stretli sme sa nie tak dávno, no čas ktorý zatiaľ prešiel bol pre nás významný. Boli sme akoby ešte deťmi včera a budeme dospelými už snáď zajtra. A práve tento prechod prahom, nie vždy jednoduchý prežívame spolu. Určite si z tohto obdobia zachováme tie najkrajšie spomienky a keď sa potom po nejakom čase zas stretneme, bude s nami aj kúsok tohto čarovného času, ktorý si v sebe ponecháme.

   Pripime si teda na nás, na dnešný večer, pre nás tak významný a vychutnajme si tieto chvíle naplno. Pripime na našich rodičov, ktorí zdieľajú slávnosť večera spolu s nami. V neposlednom rade pripime na učiteľov a sľúbme im, že naše slová nie sú prázdne gestá a my budeme schopní ukázať, čo je v nás.

    Prajem Vám všetkým príjemnú zábavu…

Máme tu 8. marec, deň, ktorý už síce už nie je tak oslavovaný ako v minulosti, no napriek tomu, stále je tu tá príležitosť, kedy môžeme naším žienkam vyjadriť nejaké tie slovká úcty a vďaky.

   Však každá z Vás si to zaslúži. Či už doma s rodinou, či v práci, každý deň si svedomito plníte svoje povinnosti. Vaša práca, často nie tak viditeľná, tým pádom aj nie vždy spravodlivo ohodnotená. No napriek tomu potrebná viac ako čokoľvek iné. Toľko vecí by nebolo možných bez Vašej každodennej činnosti. Nejeden muž, keby mal byť na chvíľu ženou, ej veru neľahké chvíle by zažíval. Len vtedy by pochopil, čo všetko je na pleciach takej bežnej ženy. Len čo príde z práce, čaká ju ďalšia. Nákupy, domácnosť, deti, a tak deň čo deň. A to si ešte nájde chvíle pre rozhovory a chvíle nehy pre svojho muža.

   Veď pravdou, že veľkých chlapov robia tie správne ženy. Určite každý muž mi dá za pravdu, že nebol by tým, čo je, keby mu nepomohli tie významné ženy jeho života. A tak posúďte, nezaslúžia si teda ženy, aby aspoň jeden deň bol v roku, kedy sa im pripomenie ich výnimočnosť a prejaví úprimná úcta?

  Milé naše žienky, skúste dnešný deň ten kolotoč každodennosti na chvíľu zastaviť. Oddýchnite si a nechajte sa rozmaznávať nami, mužmi. Urobíme to pre Vás určite všetci radi.

Drahá naša mamička,

  Máme tu druhú májovú nedeľu, deň, kedy by si mal každý pripomenúť dôležitosť žien, matiek. Matka je človek, ktorý nás nosil pod srdcom, ktorý nám dal nezištnú lásku a starostlivosť od malého nemluvňaťa až po celý život. Však každý vie, čo jeho matka preň znamená.

  A tak je tu deň venovaný týmto vzácnym bytostiam – matkám, a aj my máme tú príležitosť vyjadriť našu úctu a vďaku Tebe mamka. Vždy si sa o nás príkladne starala, a nie vždy to bolo ľahké. Milovala si nás, takých, akí sme a snažila sa pomôcť, vždy keď sme to potrebovali. Je až nemožné Ti to vrátiť, snáď jedine tú energiu, ktorú si nám venovala predať naším deťom.

  Preto mamička, dnešný deň si vychutnaj a dovoľ nám, aby sme ti ho čo najviac spríjemnili a dúfam potešili Ťa. Kto iný si to tak veľmi zaslúži, ako ty? Je pre nás radosťou vidieť Ťa šťastnú.

  Želáme Ti teda všetko dobré, veľa šťastia, veselosti, zdravíčko, aby slúžilo a aby si dostávali veľa lásky od všetkých. Tak ako v tieto dni kvitnú stromy a kvety, by sme si všetci želali, aby aj v Tebe kvitla radosť a šťastie zo života. Máme Ťa veľmi radi a vážime si Ťa za všetko, čo pre nás robíš.

  Pripíjam teda na Teba, na znak našej lásky a úcty k Tebe.

    Drahí naši rodičia,

    stojíme teraz pred Vami, hľadíme na Vás mlčiac. Hľadáme totiž tie správne slová, ako vyjadriť to , čo cítime, to čo Vám chceme povedať.

Čím začať? Gratuláciou? Vďakou? Vyjadrením obdivu?Alebo prosbou o odpustenie za trápenie, ktoré sme veľa rázy spôsobili? Prejavením lásky? To všetko prebýva v našich srdciach a dnes je čas ich otvoriť pre Vás, aby sme aspoň sčasti vrátili to, čo sme od Vás dostali.

    Mamička, otec, ste spolu 50 rokov. Pol storočia jeden spolu s druhým, tešíte sa spoločne, starosti si delíte, pomáhate si. Váš život nebol vždy ľahký, všelijaké ťažkosti sa museli prekonať. Však sami najlepšie viete. No Vy ste sa im nepoddali. Mali ste totiž jeden druhého.

    Ste ako dva stromy, čo zrástli spolu a vytvorili mohutný kmeň, silný. A my všetci sme radi a sme Vám nesmierne vďační, že sa o ten kmeň môžeme oprieť a čerpať z neho energiu.

    A tak sa my Vaše deti a vnúčatá chyťme za ruky, aby sme tento veľký strom, stojaci 5 desaťročí objali a vyjadrili tak našu lásku, poďakovanie… ale aj sľub, že Vás budeme chrániť a starať sa o Vás, pretože Vás máme radi, pretože si to zaslúžite.